K bojovým športom som sa dostal vo veku cca 15-16rokov a to konkrétne k thajskému boxu. Začínal som doma v Banskej Bystrici vo Firegyme pod vedením Martina Beláka, kde som trénoval, zápasil a vyrastal popri menách ako Vlado Moravčík, Vlado Konský, Ján Mazúr a ďalší top bojovníci standupovej scény.
Pred thajským boxom som sa aktívne niekoľko rokov venoval atletike za Duklu Banská Bystrica, konkrétne hodu oštepom, ale prišla puberta a ako chlapci zo sídliska sme mali iné “aktivity” a s atletikou bol koniec. Časom som cítil, že bez športu to nie som ja a tak som spolu s jedným kamarátom, ktorý ma k tomuto športu aj pritiahol, začal trénovať. Týmto by som chcel pozdraviť Olivera B.
Do Thajska som sa po prvýkrát na dlhšie obdobie dostal ešte za čias vysokej školy cca 3 roky dozadu. Odkedy som začal s thajským boxom bolo mojim snom a cieľom navštíviť krajinu a kultúru športu, ktorému sa venujem. Vždy to niečo obmedzovalo, či už škola, práca, nedostatok financií a pod. V tom období môjho života to bolo také ako na horskej dráhe a potreboval som zmenu. Pamätám si, že prvýkrát som do Thajska vycestoval spolu s Igorom Danišom pripraviť sa na naše najbližšie zápasy. Igor sa pripravoval na zápas, ktorý ho čakal v Hongkongu a ja na zápas v Českej republike.
Igor Daniš a Jakub Kadáš
Strávili sme mesiac v Bangkoku s našim trénerom Gae-m. Príprava bola veľmi náročná, ale obaja sme zaslúžene s Igorom svoje zápasy vyhrali a mohli ísť na pozápasové pivo. Po tejto skúsenosti som mal jasné v tom, že ako ukončím školu tak sa zbalím a odídem zo Slovenska žiť do Thajska “fight life” aj keby to malo trvať čo i len mesiac.
Do Thajska som odišiel vyslovene kvôli thajskému boxu, tréningom a hlavne zápasom. Chcel som napredovať, naberať skúsenosti a žiť naplno fight life, aj keď v tom čase som ešte ani len netušil čo všetko to obnáša žiť v cudzej krajine sám. Odcestoval som do Bangkoku, kde som žil cca 7-8 mesiacov, následne potom moje ďalšie kroky smerovali na juh Thajska na ostrov Phuket. Tam som trénoval a zápasil pod momentálne jedným z TOP gymom v Thajsku – Phuket Fight Club, ktorý ma prijal medzi seba. Vytvoril mi podmienky a neskôr mi dal možnosť sponzoringu, čo znamenalo pre mňa neskutočný krok vpred.
Trénovanie každý deň po boku špičky svetového thajského boxu bolo pre mňa neskutočným zážitkom a zároveň posúvaním psychických a fyzických limitov. Povedal by som, že čo sa života a zápasenie týka, tak som v Thajsku dospel. Úroveň tréningov v Thajsku je extrémna, tréningy pre fighterov, ktorí sa tam tým športom chcú živiť sú fakt brutálne a dali zabrať. Trénovalo sa od pondelka do soboty 2x denne v priemere 6-7 hodín denne. Každé ráno som vstával 6.00 o 7.00 beh 10 Km a až potom začínal tréning, ktorý bol vždy v zložení klinčov, lapovania, pytlov a samozrejme sparingu. Poobede zväčša rovnako, len poobede sa behalo cca 4 Km + nejaké šprinty. Všetko to ale bolo prispôsobené úrovni zápasníkov, ktorí v tej krajine sú.
Asi keď som mal pred prvým veľkým zápasom v Bangkoku, ktorý bol vysielaný do celého Thajska a Číny. Na tento zápas som čakal strašne dlho a desať dni pred zápasom som mal nehodu na motorke, kde som si dopálil a dotrhal celé pravé lýtko. Boli to otrasné a neopísateľné pocity stresu. Potreboval som peniaze a celý gym bol v očakávaní toho zápasu. Zápas som nezrušil, odcestoval som do Bangkoku, tváril sa, že je všetko ok. Zápas som našťastie vyhral na KO.
Ďalší taký moment, ktorý sa mi zapísal hlboko v pamäti boli nelegálne zápasy, ktorých som sa párkrát v Bangkoku zúčastnil, či už ako aktér alebo sprievod. Zobral ma tam kamarát s ktorým sme spolu trénovali a ktorý si chodil takto privyrábať raz za čas. Žil som s Thajcami, žil ako Thajec a robil to čo oni. Taký bol nočný život v Bangkoku a asi by som tomu neveril ani ja sám keby som to naozaj nezažil. Som rád za takéto skúsenosti, ale viem kam chcem smerovať a presne tieto spomienky mi vždy pripomenú kam sa už vracať nechcem.
Domov som sa vrátil čisto iba v súvislosti s pandémiou ktorá vplývala na celý svet. Stopli sa tréningy, zápasy a nevidel som dôvod zostávať na Phukete mesiac, dva, tri na izbe zavretý. Momentálne je Thajsko stále zavreté čo sa týka turizmu a zápasenia a tak hodnotím moje rozhodnutie sadnúť na lietadlo a ísť domov za správne. Všetko je tak ako má byť. Moje najbližšie plány sú také, že ak zdravie dá tak by som chcel zápasiť čo najviac doma a vo svete, vyhrávať a robiť hlavne atraktívne zápasy. Milujem boj, milujem bojovať tvrdo a tento šport mi zachránil život, takže mu mám čo vracať. Momentálne pôsobím v Octagon Fighting Academy v Bratislave, tak uvidíme čo nám blízka budúcnosť prinesie, nebránim sa žiadným výzvam.
Spomienok je veľa, konkrétna jedna ma asi nenapadá pretože ich za tie roky bolo dosť a na všetky rád spomínam pretože ma vždy niekam v živote posunuli a vždy som sa naučil niečo nové. Keby mám ale jednu vybrať, tak asi to rozhodnutie odísť z domu, cestovať, žiť ten fight life naplno, bojovať nie len v ringu ale aj v každodennom živote v Thajsku. Myslím si, že hlavne vďaka tomu som dnes tam kde som a som človek aký som.
Slovenská bojová scéna je na veľmi dobrej úrovni, máme veľa kvalitných a dobrých zápasníkov, ktorí dosahujú výsledky či už doma alebo v zahraničí. V porovnaní so svetom, ale ako keby stále zaostávame. Neviem či je to mentalitou Slovákov alebo tým, že tu máme naozaj všetko a žijeme v komforte, kde si veľa chalanov uletí na “sláve”. Chlapcom tu chýba pokora aj keď to na pokornosť hrajú.
Za posledné roky sa celá bojová scéna a vnímanie bojových športov a nás fighterov posunulo na úroveň o ktorej sme kedysi všetci len snívali a to je super. Dostáva sa nám mediálna pozornosť a s tým súvisia nové možnosti pre fighterov a umožňuje nám to sa športom živiť, minimálne sa k tomu priblížiť. Najväčším problémom bolo kedysi vnímanie širokej verejnosti nás fighterov nie ako športovcov ale ako bitkárov a to sa dnes aj vďaka médiám vytráca. V Ázií alebo v Holandsku ľudia žijú bojovými športami či už je to thaibox, kickbox alebo MMA. Fandia tam celé rodiny, firmy a bez predsudkov a to mení celú hru po každej stránke. Progres je tu však cítiť a to veľmi.