“Úroveň tréninků je extrémní,” říká Jakub Kadáš o životě v Thajsku

Prostřednictvím manažera gymu OFA Erika Brezovského se nám podařilo získat hodně zajímavý rozhovor s Jakubem Kadášem, kterého fanoušci mohou znát z nedávného projektu OKTAGON UNDERGROUND, v jehož rámci svedl hodně atraktivní bitvu s Kamilem Cibinskim. Jakub se primárně rozpovídal o tom, jak se dostal do Thajska, kde v nedávné minulosti tvrdě trénoval a zdokonaloval své znalosti.

Popíš v skratke tvoje začiatky v bojových športoch. Kedy si začal, prečo si začal a kde si začal?

K bojovým športom som sa dostal vo veku cca 15-16rokov a to konkrétne k thajskému boxu. Začínal som doma v Banskej Bystrici vo Firegyme pod vedením Martina Beláka, kde som trénoval, zápasil a vyrastal popri menách ako Vlado Moravčík, Vlado Konský, Ján Mazúr a ďalší top bojovníci standupovej scény.

Ako, kedy a prečo si sa dostal do Thajska?

Pred thajským boxom som sa aktívne niekoľko rokov venoval atletike za Duklu Banská Bystrica, konkrétne hodu oštepom, ale prišla puberta a ako chlapci zo sídliska sme mali iné “aktivity” a s atletikou bol koniec. Časom som cítil, že bez športu to nie som ja a tak som spolu s jedným kamarátom, ktorý ma k tomuto športu aj pritiahol, začal trénovať. Týmto by som chcel pozdraviť Olivera B.

Popíš tvoj život v Thajsku. Ako si sa tam živil, čomu si sa tam venoval, akú úroveň tréningov tam bola plus nejakú najtop spomienku pre teba (kľudne mimo trénovania).

Do Thajska som sa po prvýkrát na dlhšie obdobie dostal ešte za čias vysokej školy cca 3 roky dozadu. Odkedy som začal s thajským boxom bolo mojim snom a cieľom navštíviť krajinu a kultúru športu, ktorému sa venujem. Vždy to niečo obmedzovalo, či už škola, práca, nedostatok financií a pod. V tom období môjho života to bolo také ako na horskej dráhe a potreboval som zmenu. Pamätám si, že prvýkrát som do Thajska vycestoval spolu s Igorom Danišom pripraviť sa na naše najbližšie zápasy. Igor sa pripravoval na zápas, ktorý ho čakal v Hongkongu a ja na zápas v Českej republike.

Igor Daniš a Jakub Kadáš

Strávili sme mesiac v Bangkoku s našim trénerom Gae-m. Príprava bola veľmi náročná, ale obaja sme zaslúžene s Igorom svoje zápasy vyhrali a mohli ísť na pozápasové pivo. Po tejto skúsenosti som mal jasné v tom, že ako ukončím školu tak sa zbalím a odídem zo Slovenska žiť do Thajska “fight life” aj keby to malo trvať čo i len mesiac.

Do Thajska som odišiel vyslovene kvôli thajskému boxu, tréningom a hlavne zápasom. Chcel som napredovať, naberať skúsenosti a žiť naplno fight life, aj keď v tom čase som ešte ani len netušil čo všetko to obnáša žiť v cudzej krajine sám. Odcestoval som do Bangkoku, kde som žil cca 7-8 mesiacov, následne potom moje ďalšie kroky smerovali na juh Thajska na ostrov Phuket. Tam som trénoval a zápasil pod momentálne jedným z TOP gymom v Thajsku – Phuket Fight Club, ktorý ma prijal medzi seba. Vytvoril mi podmienky a neskôr mi dal možnosť sponzoringu, čo znamenalo pre mňa neskutočný krok vpred.

Trénovanie každý deň po boku špičky svetového thajského boxu bolo pre mňa neskutočným zážitkom a zároveň posúvaním psychických a fyzických limitov. Povedal by som, že čo sa života a zápasenie týka, tak som v Thajsku dospel. Úroveň tréningov v Thajsku je extrémna, tréningy pre fighterov, ktorí sa tam tým športom chcú živiť sú fakt brutálne a dali zabrať. Trénovalo sa od pondelka do soboty 2x denne v priemere 6-7 hodín denne. Každé ráno som vstával 6.00 o 7.00 beh 10 Km a až potom začínal tréning, ktorý bol vždy v zložení klinčov, lapovania, pytlov a samozrejme sparingu. Poobede zväčša rovnako, len poobede sa behalo cca 4 Km + nejaké šprinty. Všetko to ale bolo prispôsobené úrovni zápasníkov, ktorí v tej krajine sú.

Top spomienky ktoré mam z Thajska?!

Asi keď som mal pred prvým veľkým zápasom v Bangkoku, ktorý bol vysielaný do celého Thajska a Číny. Na tento zápas som čakal strašne dlho a desať dni pred zápasom som mal nehodu na motorke, kde som si dopálil a dotrhal celé pravé lýtko. Boli to otrasné a neopísateľné pocity stresu. Potreboval som peniaze a celý gym bol v očakávaní toho zápasu. Zápas som nezrušil, odcestoval som do Bangkoku, tváril sa, že je všetko ok. Zápas som našťastie vyhral na KO.

Ďalší taký moment, ktorý sa mi zapísal hlboko v pamäti boli nelegálne zápasy, ktorých som sa párkrát v Bangkoku zúčastnil, či už ako aktér alebo sprievod. Zobral ma tam kamarát s ktorým sme spolu trénovali a ktorý si chodil takto privyrábať raz za čas. Žil som s Thajcami, žil ako Thajec a robil to čo oni. Taký bol nočný život v Bangkoku a asi by som tomu neveril ani ja sám keby som to naozaj nezažil. Som rád za takéto skúsenosti, ale viem kam chcem smerovať a presne tieto spomienky mi vždy pripomenú kam sa už vracať nechcem.

Prečo si sa vrátil na SK? Aké sú tvoje plány v osobnom a fighterskom živote?

Domov som sa vrátil čisto iba v súvislosti s pandémiou ktorá vplývala na celý svet. Stopli sa tréningy, zápasy a nevidel som dôvod zostávať na Phukete mesiac, dva, tri na izbe zavretý. Momentálne je Thajsko stále zavreté čo sa týka turizmu a zápasenia a tak hodnotím moje rozhodnutie sadnúť na lietadlo a ísť domov za správne. Všetko je tak ako má byť. Moje najbližšie plány sú také, že ak zdravie dá tak by som chcel zápasiť čo najviac doma a vo svete, vyhrávať a robiť hlavne atraktívne zápasy. Milujem boj, milujem bojovať tvrdo a tento šport mi zachránil život, takže mu mám čo vracať. Momentálne pôsobím v Octagon Fighting Academy v Bratislave, tak uvidíme čo nám blízka budúcnosť prinesie, nebránim sa žiadným výzvam.

Aká spomienka je pre teba z tvojho fighterského života tá najlepšia?

Spomienok je veľa, konkrétna jedna ma asi nenapadá pretože ich za tie roky bolo dosť a na všetky rád spomínam pretože ma vždy niekam v živote posunuli a vždy som sa naučil niečo nové. Keby mám ale jednu vybrať, tak asi to rozhodnutie odísť z domu, cestovať, žiť ten fight life naplno, bojovať nie len v ringu ale aj v každodennom živote v Thajsku. Myslím si, že hlavne vďaka tomu som dnes tam kde som a som človek aký som.

Ako hodnotíš úroveň slovenskej bojovej scény v porovnaní s Thajskom? Aké sú rozdiely a čo navrhuješ na zlepšenie?

Slovenská bojová scéna je na veľmi dobrej úrovni, máme veľa kvalitných a dobrých zápasníkov, ktorí dosahujú výsledky či už doma alebo v zahraničí. V porovnaní so svetom, ale ako keby stále zaostávame. Neviem či je to mentalitou Slovákov alebo tým, že tu máme naozaj všetko a žijeme v komforte, kde si veľa chalanov uletí na “sláve”. Chlapcom tu chýba pokora aj keď to na pokornosť hrajú.

Za posledné roky sa celá bojová scéna a vnímanie bojových športov a nás fighterov posunulo na úroveň o ktorej sme kedysi všetci len snívali a to je super. Dostáva sa nám mediálna pozornosť a s tým súvisia nové možnosti pre fighterov a umožňuje nám to sa športom živiť, minimálne sa k tomu priblížiť. Najväčším problémom bolo kedysi vnímanie širokej verejnosti nás fighterov nie ako športovcov ale ako bitkárov a to sa dnes aj vďaka médiám vytráca. V Ázií alebo v Holandsku ľudia žijú bojovými športami či už je to thaibox, kickbox alebo MMA. Fandia tam celé rodiny, firmy a bez predsudkov a to mení celú hru po každej stránke. Progres je tu však cítiť a to veľmi.